Sajfa o svojich povinnostiach a ich manažovaní: Treba si zvážiť, či práca dáva človeku toľko, koľko dáva on práci

Verejnosť o tebe vie, že máš kopec aktivít a navonok sa zdá, že si nonstop vyťažený. Je to naozaj tak alebo ide len o domnienku vytvorenú týmto dojmom?

Áno, je to tak. Ale podľa mňa to je dobou a tiež tým, akú profesiu robím. Okrem rádia nemám nič, čo by som začal robiť ráno o ôsmej, a o štvrtej pôjdem domov.

Myslím si však, že väčšina ľudí sa ráno naháňa s dieťaťom a ide ho zaviesť do škôlky. Potom majú pracovné stretnutie, prípadne si najprv zašportujú a až následne riešia pracovné záležitosti. 

V niektorých vlogoch si mal smrteľné budíky o štvrtej alebo pol piatej ráno. To sa deje bežne?

Nie, nedeje sa to bežne. (smiech) Ale viem sa hecnúť a pre niečo vstať, napríklad kvôli robote. Nikdy pre mňa nebol problém vstať aj skôr, pretože som dlhé roky vysielal ráno.

Bežne som mal budík o 5:30 a o 6:00 som sedel v rádiu. Tak v polospánku som sa osprchoval, došoféroval do roboty, našťastie nebolo veľa áut. Išiel som po pamäti. (smiech)

Od toho momentu som naučený ráno vstávať. Aj keď cestujeme na dovolenku, teším sa a vstanem.

Ako vyzerá tvoj bežný deň?

Teraz sa veľa času točí okolo dcéry a dúfam, že čoskoro budem môcť povedať, že okolo detí. Na to sa veľmi teším. 

Normálne máme budík na siedmu. Chválabohu, Sára je dobrý spáč, takže v noci nebuntoší. Po budíku idem vyvenčiť psa, Sára a Verča sa za ten čas zobudia. 

Prichystáme jej raňajky, „naládujeme" to do nej alebo jej ich zabalíme do krabičky. Odveziem Sáru na ôsmu do škôlky a potom sa pre mňa začína šport.

Snažím sa dopoludnia na hodinku alebo hodinku a pol nejako vyventilovať. Nie som však žiadny atlét. Môže to byť prechádzka so psom, občas to býva plávanie alebo bicykel.

Potom mám jedno-dve stretnutia, o dvanástej idem po Sáru do škôlky. Ona je už najedená, ešte my dvaja sa naobedujeme a idem do rádia. Večer o šiestej som späť.

To je taký bežný deň, ale skôr relaxačný, pretože večer zvyknem mať akciu, ktorá okupuje môj čas. 

Som však za to vďačný, pretože rád stretávam nových ľudí. A hoci si nezapamätám ich tváre ani mená, dôležité je, že oni si zapamätajú mňa. (smiech)

Ako si manažuješ čas? Máme si ťa predstaviť ako človeka, ktorý si píše do zápisníka, kalendára alebo si fanúšikom to-do listov?

Dlhé roky som mal písaný diár, ktorý som nosil so sebou. Je to síce super, analógové, má to niečo do seba, no postupne som prešiel na kalendár v mobile. 

Nemal by som to hovoriť, ale je to praktické. Viem sa totiž doňho rýchlo pozrieť, aj keď stojím v aute na červenej.

Nemusím v ruksaku hľadať diár a listovať. Keby som stratil kalendár, svet sa nezrúti, ale dosť by ma to mrzelo. A mám aj telefón, do ktorého si môžem písať rukou pomocou stylusu. 

Zdroj: Grotto

Stalo sa ti, že si na niečo z kalendára zabudol a niekam si neprišiel?

Jasné. Za tie roky som si vytvoril takú obavu, že vždy, keď zbadám neznáme číslo, moja prvá myšlienka je, že som na niečo zabudol. Alebo že mám niekde byť a tí ľudia mi volajú: Servus, kde si?

Myslím, že raz alebo dvakrát sa mi to stalo. Vedel som, že sme sa pár dní dozadu stretli a na niečom dohodli, ale vyfučalo mi to z hlavy.

Dokonca sa mi stalo, že som zabudol a do telefónu som zaklamal: Áno, som na ceste. A popri tom som rýchlo hľadal, kde mám toto a kde mám tamto. 

Tiež si musím dávať pozor na to, že ak by sme si napríklad dohodli o týždeň telefonát, musím si to hneď zapísať, inak zabudnem. 

Takisto sa mi stáva, že keď volám v aute a niekto mi povie: Zapíš si to, keď došoféruješ., automaticky na to zabudnem. To sú už výpadky pamäte. (smiech)

Deje sa vám to aj v Veronikou v manželstve? Že ti vyčíta niečo v zmysle: Na toto si zabudol, to si neurobil?

Áno, stáva sa to. Musím si zapisovať veľa vecí, aj okolo dcéry, bytu či víkendového programu.

Aj okolo jej programu, pretože ho spoločne skladáme a manažujeme. Veronika tiež intenzívne pracuje a je vyťažená. Teraz v týchto mesiacoch, pochopiteľne, zvoľnila, pretože je v očakávaní a musí si dávať na seba pozor.

Ja by som bol schopný si zapísať aj také povinnosti ako vymeniť žiarovku alebo zavolať záhradníkovi.

Môj brat má so ženou zdieľaný kalendár, takže keď si niečo poznačí, manželka to okamžite vidí. My sme sa takto ďaleko ešte nedostali, ale vôbec to nie je zlé riešenie.

Čím ťa to láka byť viac zaneprázdnený, respektíve mať viacero pracovných aktivít?

Nie je to tak, že ma to láka alebo že som vždy chcel byť vyťažený. 

Mám pocit, že keď človek uprostred týždňa povie, že nie je zaneprázdnený, že si užíva deň, je s rodinou, má relax, ako keby nebol dosť hodný tejto spoločnosti.

Ľudia sa radi prezentujú, že sú vyťažení, majú toho veľa, že je všetko rýchle, nonstop robota. 

Mňa robota baví a verím, že aj ich. Nikdy som sa navyše nechcel prezentovať ako človek, ktorý je mimoriadne vyťažený.

Podľa mňa však treba nájsť balans. Poznám mnoho ľudí, ktorí sú oveľa vyťaženejší než ja. A neznamená to automaticky, že sú šťastnejší, spokojnejší a že žijú lepší život.

Stretol som ľudí, ktorých robota zožrala, a nemyslím si, že boli šťastnejší, bohatší a spokojnejší.

Treba zvážiť, či práca dáva človeku toľko, koľko dáva človek práci.

Mal si už pocit, že chceš s niečím skončiť?

Veľakrát som mal pocit, že mám toho veľa. Vravel som si: Na čo to zbytočne robím, mohol som byť radšej doma. 

Ale tým, že v tejto sfére pôsobím už 20 rokov, naučil som sa v nej celkom dobre kľučkovať. Naučil som sa povedať nie, a to je veľmi dôležité.

Vždy som bol ten, kto rád vyšiel všetkým v ústrety a so všetkým súhlasil. Áno, dá sa, spravme, dobre, prídem.

Ale neskôr to ľudia začnú využívať, povedia si: Zavolajme Sajfu, ten príde a spraví to.

Ale potom mi došlo, že ide o môj voľný čas. Keď si spočítam, čo všetko pre to obetujem, radšej im slušne poviem: Nie, ďakujem. Radšej si nájdite niekoho iného, nie som na to vhodný.

Naučil som sa vyberať si, to je podľa mňa dôležité. Mohol som byť bohatší, skúsenejší a niekde inde, ak by som povedal na všetko áno. Učím to aj Veroniku, pretože tiež sa snaží vyhovieť každému. Treba si však rozumne manažovať čas.

Peňazí môžeme mať, koľko chceme, ale čas máme všetci rovnaký.

Takže stále si vieš ustrážiť hranicu medzi prácou a voľnom.

Áno, pretože keď mám práce trochu viac, musím si to ďalšie dni vybalansovať. Môžem robiť akciu v stredu, vo štvrtok, v piatok aj sobotu, ale v nedeľu musím celkom vypnúť a v pondelok len ľahučko rádio. 

Okrem toho mám rád dovolenky, ktoré trvajú viac ako dva týždne. Nejde vôbec o peniaze, ale o to, že si potrebujem cez leto alebo v zime vyhradiť čas pre rodinu, niekam vypadnúť a naozaj vypnúť. 

Pre mňa to však neznamená vypnúť mobil a nereagovať na maily, vždy som reagoval na telefonáty aj maily. 

Ale dať ľuďom na známosť, že som mimo práce. Keď je to niečo naliehavé, v poriadku. Ale neriešiť žiadne vážne pracovné veci.

Zdroj: Grotto

Už si to aj sám naznačil, ale predsa. Čo robíš pre to, aby si sa vyventiloval a možno si aj oddýchol od ľudí, s ktorými prichádzaš neustále do kontaktu?

V prvom rade si dávam telefón na ticho. Som notorický nedvíhač telefónov. Pri hlasnom režime by mi totiž stále vyskakoval WhatsApp, Instagram, maily. Väčšinou si teda nájdem neprijatý hovor a zavolám naspäť.

Alebo sa ísť prejsť so psom a nevziať si mobil. Jasné, môže sa čokoľvek stať, preto to nerobím pravidelne. Prípadne si vypočuť podcast bez akéhokoľvek rušenia. Samozrejme, šport. A nemyslím tým žiadnu atletiku v zmysle, kto zabehne ďalej alebo rýchlejšie.

Jednoducho urobiť niečo, pri čom sa človek mierne zadýcha a zapotí. Skrátka endorfíny. Určite nehovorím nič objavné.

Do rádia sa mi ide oveľa lepšie, keď viem, že som doobeda strávil hodinku športovaním alebo nejakou aktivitou.

Ale keď sa to nedá, som rád aj za to, keď stretnem niekoho na káve a kecáme len tak o hovadinách. Žiadna práca ani politika, ale niečo celkom iné. Napríklad umenie, aj to je pre mňa relax.

Vrátim sa ešte k tvojej robote. Funguje to tak, že sa špeciálne pripravuješ a venuješ tomu viac času?

V štúdiu mám jednu správarku alebo správara a okrem nich je tam aj produkčná Maťka. Ona premyslí, čo budeme vysielať. Vysielací čas má totiž istú štruktúru a je rozdelený ako koláč, ktorý pozostáva z pesničiek, vstupov či reklám.

Našou úlohou je vymyslieť, čo budeme riešiť v rámci vstupov. Keď sa naskytne niečo aktuálne a treba na to reagovať, venujeme sa tomu. Napríklad nedávno sme hrali hokej, takže sme riešili túto tému. Alebo nás zaujme nejaká téma a pýtame sa ľudí, čo si o nej myslia.

Ako beží reálny čas, tak sa tvorí vysielanie. Je to živý organizmus, a preto je pre mňa rádio magické. Dá sa hneď na niečo reagovať. Netreba na nič čakať a keď sa niečo udeje, hneď o tom informujeme. Rádio je pomalší internet.

Ale keď sa vrátim k otázke, nie je to tak, že ja nad témou dumám hodiny a hodiny. Občas vymyslíme tému deň predtým a už ju len rozoberáme vo vysielaní.

Zdroj: Grotto

A v prípade spomínaných akcií alebo rozhovorov, vtedy sa pripravuješ viac?

Podľa toho, o čo ide. Ak je to jednoduché odovzdávanie cien, musím vedieť, kto sa má kam postaviť, musím poznať mená, kto kedy príde, kto kedy odíde a kto komu potrasie ruku. Stačí prísť hodinku-dve predtým, aby sme si všetko prešli počas generálky.

Nedeje sa teda to, že sa deň predtým učím scenár. Jasné, záleží od typu akcie. 

Samozrejme, keď som s Adelou alebo sám moderoval OTO, išlo o veľkú výpravnú televíznu akciu. Stres bol väčší, ale deje sa to len v rámci jedného dňa, nikdy nie deň predtým.

Úroveň stresu je podľa mňa u každého iná. Každý zažíva stres, ale v inej miere. Keď sa riaditeľovi jadrovej elektrárne začne prehrievať reaktor (smiech), asi je to iné, ako keď niekto umýva okná.

Zrejme funguje tvoja pohotovosť a ľudia ťa vnímajú ako človeka, ktorý príde a fičí. Predpokladám však, že máš pred vážnejšími situáciami istý rešpekt a zodpovednosť.

Jasné, aj keby si mi povedala, aby som šiel na detské ihrisko odmoderovať Deň detí, pristupujem k tomu s istou vážnosťou. 

Nie je to síce dramatické, pretože tam nie je generálny riaditeľ, ale potrebujem poznať mená zúčastnených ľudí a vedieť, prečo som tam. Firmy majú rady, keď o nich niečo viem.

Minule som moderoval akciu pre finančnú inštitúciu, zistil som si, kedy vznikli, kde sídlia a koľko majú ročný zisk. Tešili sa, pretože vedeli, pre koho to robím. Je to bonus moderátora.

Jednoducho si cenia, že viem, čomu sa venujú a kto sú. Zbežne si ich naštudovať, aby som ich spoznal. Je to vzájomne príjemné. 

Naopak, je strašné, keď moderátor príde a po prvom vstupe sa spýta, kde je a kto sú tí ľudia. Podľa mňa je to veľmi neosobné.

Okej, ty poznáš ich. Stáva sa ti však, že niekto nespozná teba?

Premýšľam, kedy sa mi to stalo naposledy. Mám jednu historku, ktorú som zažil pred pár rokmi. Už som mal skúsenosť z rádia aj televízie, internet som ešte príliš neriešil.

Vzal som z Nitry do Bratislavy dvoch stopárov – študentov. Chlapec si sadol dopredu, dievča dozadu. 

Po chvíľke cesty som sa ich spýtal, čo robia v Bratislave. Vraj študujú. Pýtam sa ich: Čo študujete? Oni že mat-fyz. Vravím im, že to je super, aj moja mama a môj otec sú absolventi mat-fyzu. A on na to: Váu, to je perfektné.

Po chvíli ticha sa ma spýtal: A ty robíš čo? Zostal som trošku zaskočený. Hovorím im, že robím v rádiu. Dievča zozadu na to: V rádiu? Super. Zas chvíľka ticha a chlapec sa pýta: A v ktorom rádiu? Ja na to: No, vo Funrádiu.

Potom sa na seba pozreli a vravia: Funrádio, Funrádio, hm, to mi niečo hovorí. (smiech) 

Myslím si, že väčšina ľudí zhruba vie, čo robím, je to príjemné, ale nezakladám si na tom.

Zdroj: Grotto

Aspoň sa o teba úprimne zaujímali. Veľa ľudí má asi dojem, že ťa poznajú a že sú tvoji kamaráti.

To áno. (smiech) Stáva sa mi, že idem po ulici, stretnú sa nám s niekým pohľady a zrazu ten človek povie: Čau. A hneď na to: Pardon, prepáčte. Ja mám len pocit, že sa poznáme.

Je to zrejme tak, že som v istom malom rozmere súčasťou ich života a majú dojem, že sme kamoši. Ale sú to, samozrejme, milé situácie.

Občas cestuješ pracovne aj v rámci Slovenska. Predstavme si situáciu, že ideš niekam na východ a potrebuješ rýchly snack. Po akom type siahneš? Bude to klasika so syrom či mäsom alebo si skôr vyberieš vegánsku ši vegetariánsku alternatívu?

Záleží od toho, čo som predtým jedol a čo ma ešte čaká. Ak som mal výdatný obed a viem, že budem mať večeru, veľmi rád siaham po tuniakovom sendviči.

Mám rád, keď sú jedlá urobené poctivo, z dobrých surovín, ale zároveň sú jednoduché. Užívam si aj fine dining, keď je jedlo dobre ukuchtené a pekne naservírované.

Ale stále si viac cením jednoduchosť. Čiže taká debrecínka – to sme jedli ako deti. Na tom sa nedá nič pokaziť. Kvalitná bageta, dobré pečivo a poctivá šunka.

Nie som vyznávač kuracích kúskov a podobných snackov, skôr niečo jednoduché. Čiže ak rýchle občerstvenie, tak tuniakový sendvič alebo debrecínka.

Takže si nepotrebuješ jedlo vychutnávať dve hodiny a mať z neho závratné pôžitky, skôr ho konzumuješ, aby si zahnal hlad.

Záleží od toho, kde a ako jedlo konzumujem. Keď cestujem, mám málo času, vtedy potrebujem rýchlo zaplniť žalúdok a mať čím skôr energiu.

Zároveň však nechcem dávať do seba nejakú chémiu, mám jedno telo a chcem, aby mi vydržalo ďalších 40 rokov.

Človek sa musí stravovať aj podľa toho. Ale zároveň neviem byť hladný, asi ako každý chlap. Keď som hladný, som nervózny, podráždený, neviem nič robiť. 

Tak ak si môžem dať po ceste bagetu, neváham ani sekundu.

Z vlogov som ale mala pocit, že Veronika sa ťa snažila viesť práve aj k zdravším vegánskym či vegetariánskym variantom.

Áno, ja som istý čas nejedol dokonca mäso. Myslím si, že v prvej fáze to bolo pár mesiacov a potom aj celý rok. Bol to veľmi príjemný čas. Vtedy práve aj Grotto prišlo s vegánskymi sendvičmi.

Je to veľmi dobrý smer. Existuje mnoho ľudí, ktorí v stravovaní redukujú mäso. Nebudem sa tu oháňať vedeckými štúdiami, ale ak jeme príliš veľa mäsa, je to zlé. 

Či je dobré aj úplné vyradenie mäsa, o tom sa nechcem hádať. Ale vegánske alternatívy sú iste dobré.

Mám rád sendvič s praženicou. Keď som zistil, že to nie je praženica, zostal som prekvapený. A tiež mi chutil aj bolonský. Myslím si, že ísť v stravovaní týmto smerom je veľmi dobré.

Spracovala: Natália Ondrišek Čerňancová